Tradícia odevu detí na Slovensku v minulosti

Na Slovensku sa tradície prenášajú z generácie na generáciu, a to najmä v oblasti kultúrneho dedičstva. Detský odev, od farebných krojov po praktické každodenné súčasti, nesie v sebe príbehy, remeselné zručnosti a hodnoty našich predkov.

Každý kúsok látky a každý detail sa spája s regionálnymi zvyklosťami a historickými udalosťami.

Zaujíma Vás, ako a prečo používali naši predkovia detský moč a plienku?

Viete prečo sa deťom na ruky viazala červená stuhu?

Prečo sa na odevoch opakovala samotná červená farba?

Prečo sa dieťa nemalo pozerať do zrkadla ?

Ak áno, poďte s nami objaviť všetko, čo sa skrýva za týmito dávnymi, ale krásnymi tradíciami!

Slovensko je známe svojou bohatou kultúrou, ktorá sa na dedinách odráža v živých tradíciách a hlbokých presvedčeniach. V tradičnej rodine sa poverám prisudzoval veľký význam, a to nielen v oblasti náboženskej viery, ale aj v presvedčení o nadprirodzených silách. Mnohé z týchto tradícií sa týkali aj detí. Napríklad, dojčatám sa do jedného roka nesmeli strihať vlasy, ani nechty — matky ich obhrýzali, aby zabezpečili, že dieťaťu sa neskráti život.

Povera hovorila aj o tom, že dieťa by sa nemalo vidieť v zrkadle, pretože by mu to mohlo zhoršiť zrak alebo ho dokonca priviesť k nemote. Odevy a plienky, ktoré boli pre deti tak dôležité, tiež neunikli pozornosti. Plienky sa nesmeli sušiť vonku, pretože sa verilo, že by na dieťa mohli privolať zlé sily. Navyše, nechávanie plienok v inom dome bolo považované za nešťastné — dieťa by tam mohlo stratiť svoj spánok. Tieto tradície ukazujú, akú dôležitú úlohu zohrávali povera a zvyky v každodennom živote rodín, a ako sa s nimi spájal aj odev a starostlivosť o deti.

S plienkami sa na Slovensku spája aj niekoľko magických úkonov, ktoré odrážajú presvedčenie ľudí o nadprirodzených silách a ich vplyve na zdravie detí. Zdravotné problémy malých detí sa často riešili rôznymi domácimi praktikami, pričom mnohé z nich mali magický charakter.

Napríklad, ak sa dieťa zdalo slabé alebo malátne, predpokladalo sa, že ho niekto uriekol. V takých prípadoch sa matka uchýlila k zvláštnemu rituálu — plienku navlhčila detským močom a pretrela ňou tvár dieťaťa. Tento úkon mal slúžiť na ochranu pred zlými silami . Rituál na sa na našom území v niektorých oblastiach používa dodnes.

V tradičnom vidieckom prostredí na Slovensku bola výbavička pre novorodenca veľmi skromná, no rodiny sa snažili zabezpečiť všetko potrebné. Hlavným dôrazom bola dostatočná zásoba plienok z jemného bieleho plátna, ktoré slúžili dieťaťu v prvých týždňoch jeho života ako prvý dojčenský odev. Jednu dlhšiu plienku dôkladne ovíjali okolo telíčka a preväzovali povojníkom, zatiaľ čo druhú plienku umiestňovali za hlavičku.

V chudobnejších rodinách sa plienky vyrábali z už obnosených, ale dobre vypraných a mäkkých textílií, ako boli staršie plachty, spodné sukne či iný úžitkový textil. Okrem plienok rodiny pripravili napríklad aj perinku na zavinovanie, košieľku na krst, spolu s niekoľkými povojníkmi na perinku.

Tieto jednoduché, ale starostlivo vybrané kusy oblečenia a textilu reflektovali lásku a starostlivosť rodičov, ktorí sa snažili zabezpečiť pohodlie a ochranu pre svoje novorodené dieťa, aj keď mali obmedzené zdroje. Naopak dnes je dostatok nových a jemných materiálov, ako je napríklad mušelín.

Z jeho rôznych foriem a teda z dvojitej gázoviny, alebo z hrubšej varianty, niekedy až štvorvrstvového mušelínu sa dnes vyrábajú klasické plienky. Žijeme v dobe, kde máme na výber nespočetne veľa materiálov, či veľkostí kvalitných plienok s rôznymi pridanými hodnotami, ako personalizované plienky a podobne.

Chlapcov aj dievčatá na Slovensku obliekali do rovnakých tradičných plátených košieľok, známych ako kamžičky alebo kikličky. Tieto odevy boli z bieleho ľanového plátna, mali jednoduchý strih a dlhé rukávy, pričom dĺžka košieľky siahala až po päty, aby im vydržala čo najdlhšie.

Výzdoba týchto košieľok bola zvyčajne veľmi jednoduchá a skromná. Matky často pridávali aj dekorácie na okraje širokých rukávcov, čím dodávali odevu osobitný ráz. V tejto výzdobe stále prevládala ochranná červená farba, ktorá sa považovala za symbol šťastia a ochrany pred zlými silami.

V tradičnej slovenskej kultúre sa verilo, že deti mohli byť ohrozené tzv. "urieknutím" alebo "z očí," čo znamenalo, že ich postihli negatívne energie či zlé pohľady iných. Ak rodičia cítili, že ich dieťa trpí, často sa uchyľovali k rôznym rituálom a praktikám, aby dieťa ochránili a uzdravili. Jedným z bežných zvyklostí bolo dávať novorodencom na ruky červené stuhy alebo šnúrky. Tieto červené prvky slúžili nielen ako ochranný amulet, ale aj ako symbol šťastia a zdravia. Ich prítomnosť mala za úlohu zabezpečiť, aby sa dieťa vyhlo urieknutiu alebo zlým pohľadom, ktoré by mohli ohroziť jeho zdravie a pohodu. Aj v dnešnej dobe, môžeme vidieť na detských ručičkách červené šnúročky, takže sa dá povedať, že táto tradícia dodnes v určitej podobe pretrváva.

Na dedinách sa bežne nosil na hlave čepček, a to často až do troch rokov. Tento čepček. V niektorých oblastiach dievčatá nosili na hlávke šatôčky s červenými prvkami, ktoré taktiež plnili ochrannú funkciu.

Malé deti často nemali spodné nohavičky , čo bolo bežné v tej dobe. Naopak, v prostredí vyšších sociálnych vrstiev sa šili dlhé detské košieľky z kvalitných, drahých materiálov. Tieto košieľky boli často honosne vyzdobené okolo výstrihu, na rukávoch a spodnej časti, čím sa kládol dôraz na estetiku a prestíž.

Odev detí, najmä na slávnostné udalosti, bol v podstate miniaturizáciou odevu dospelých. Tieto odevy však často neboli prispôsobené potrebám detí — boli ťažké, nepriedušné a značne nepohodlné. Namiesto toho, aby umožnili voľný pohyb, mohli obmedzovať detské aktivity a pohodlie. Týmto spôsobom odev reflektoval kultúrne normy a hodnoty spoločnosti, ktorá kládla dôraz na tradície a vizuálny prejav.

Na prelome 19. a 20. storočia sa v roľníckych oblastiach začali deťom, chlapcom aj dievčatám, obliekať rovnaké detské šatočky. Tieto odevy, známe ako huňka, kabamka, kabanka, vigan či šurčik, pozostávali zo živôtika spojeného so sukničkou, ktorá siahala až po päty. Živôtik sa zapínal vzadu, čo bolo praktické pre obliekanie, a nosili ich deti približne do troch rokov.

Hlavným cieľom červenej výzdoby týchto šatočiek bolo ochrániť deti pred urieknutím a zároveň zmiatnuť zlé nadprirodzené sily, ktoré by im mohli ublížiť. Keď chlapci dosiahli tri roky, dostávali svoje prvé nohavice, nazývané gače, gate alebo gaťky.

Dievčatá zase nosili na detskej košeli zásterky vyrobené z lacnejších farebných látok, ktoré často obsahovali ochrannú červenú farbu.

Pred nástupom do ľudovej, elementárnej školy dostávali šesťročné deti v tradičnom vidieckom prostredí svoj prvý každodenný odev, ktorý ich odlišoval podľa pohlavia. Tento odev sa už nezhodoval s rovnakými košieľkami a detskými šatami, ktoré nosili v ranom detstve. V bohatších rodinách matky šili svojim deťom nové časti oblečenia z domáceho materiálu, pričom sa riadili miestnymi tradíciami. Naopak, v chudobnejších rodinách sa často využívali staršie kusy oblečenia po rodičoch, ktoré sa upravovali alebo zmenšovali, keďže odev detí a dospelých bol podobný, len zjednodušený.

Pre chlapcov sa šili prvé súkenné nohavice, známe aj ako súkeniaky či chološne. Tieto nohavice sa vyrábali z pevnej tkaniny. Išlo o menšiu verziu nohavíc ich otcov a starších bratov. K nim patrila chlapčenská košeľa, vestu a často aj malý klobúk, ako kalap či širák.

Dievčatá nosili rukávce, známe ako oplecko, ktoré sa šili z domácich plátien a mali jednoduchý strih s výzdobou podľa miestnych zvyklostí. Odev dievčat dopĺňala biela spodná sukňa jednoduchého strihu, na ktorú sa nosila vrchná sukňa a zástera - nazývaná fertucha.

Deti z vyšších sociálnych vrstiev sa odlišovali tým, že do školy nosili tzv. "panské" šaty, ktoré sa líšili strihom a materiálom, čím sa zdôrazňoval ich spoločenský status.

Napriek veľkej snahe našich predkov a tradičným ochranným praktikám, ktoré sa prejavili aj v oblečení detí — ako používanie červenej farby na ochranu a ďalšie rituály — zostávala situácia v starostlivosti o deti zložitá. Bez adekvátnej lekárskej starostlivosti, dostatočnej výživy a hygienických návykov bola úmrtnosť detí do piateho roku života stále alarmujúco vysoká. Tieto skutočnosti nám pripomínajú, aké náročné bolo detstvo v minulosti, a ukazujú, že aj s najlepšou snahou rodín nebolo vždy možné zabezpečiť deťom zdravý a dlhý život. Tradície, ktoré sa udržiavali po stáročia, odrážajú hlboké kultúrne presvedčenia a hodnoty, ale zároveň poukazujú na potrebu neustálej zmeny a zlepšovania v oblasti starostlivosti o deti.

Zdroje: TRADíCIE NA SLOVENSKU - Rodinne aj výročné sviatky a zvyky , Zora Mintalová Zubercová